Nezaradené

Každé naše previnenie a krivda, ktorých sa dopustíme voči inému človeku prinášajú do našich vzťahov napätie, pod ktorým sa naše vzťahy lámu. Vznikajú medzi nami pukliny, ktoré – ak s nimi nič neurobíme – prerastajú v priepasti. Čo si však máme počať, keď napätie a pukliny objavíme vo svojom vzťahu s Bohom? Keď zas a znova bojujeme s hriechom a vinou? Chcem nám Boh naozaj odpustiť? Ako si tým môžeme byť istí?

Od začiatku pandémie ubehol už viac ako rok a niektorí ľudia označujú tento rok covidu ako „stratený rok“. Rok, kedy sme stratili naše plány a sny; rok, kedy niektorí stratili svojich blízkych; rok, kedy mnohí stratili prácu; rok, kedy mnohí spoznali depresiu; rok, kedy sa nebolo v lete na dovolenke či v zime na lyžovačke; rok, kedy niektorí stratili vysnívanú svadbu; naše deti zase stratili rok, ktorý im už nikto nevráti späť. Dnes saspolu pozrieme nie na stratený rok, ale na stratený deň. Tak by sa totiž dala opísať veľkonočná sobota: ten prázdny a častokrát opomenutý deň medzi Veľkým piatkom a Nedeľou vzkriesenia.

Dôverujme viacej tomu, čo hovorí a koná Boh, než tomu, čo vidíme okolo seba

Všetci máme mnoho dobrých dôvodov prežívať úzkosť. Každý má nejaký najhorší možný scenár svojho života, ktorého sa bojí. Ostáva nám len dúfať že k tomu najhoršiemu nikdy nepríde, alebo môžeme prežívať pocit bezpečia aj uprostred nebezpečného sveta?

Desiati boli uzdravení, ale len jeden bol zachránený. Desiatim sa polepšilo, ale len jeden sa vrátil späť a poďakoval – a to zmenilo jeho život navždy.

V Žalme 130 sme hned v prvom verši hodení do hlbokých vôd chaosu, ktorý zviera dušu žalmistu. Z týchto vôd sa postupne vynára nie len lepšie porozumenie seba samého, ale samotného Boha a jeho charakteru. Objavujeme jeho "strašnú" lásku k nám v Kristovi.

V sérii kázní o komunite a desatore je táto venovaná medzigeneračným vzťahom. Na základe prikázania ctiť si otca i matku rozprávame o Božej trojici a o súčasných výzvách medzigeneračných vzťahov.

Atmosféru Vianoc vnímame na rôznych miestach už niekoľko týždňov. No predsa sa nám môže zdať, že "toto" nie je celkom ono. Akoby pravé Vianoce boli od nás vzdialené. Dnes máme množstvo technických nástrojov na prekonávanie vzdialenosti, ale vzdialenosť medzi nami a Svetlom nádeje a radosti sa nám môže javiť ako príliš veľká. Muž menom Abrahám, hoci od Vianoc vzdialený stovky rokov, predsa "videl a zaradoval sa". Ako to je možné?

Kázeň pojednáva o tom, ako sa vyrovnávať s bolesťou vo vlastnom živote. Môže byť na niečo užitočná?

Pre Židov bol Sion ich domovom, ich nelepšie miesto na zemi. Lebo to bolo miesto kde bol Boh, miesto kde bolo večné bezpečie i spravodlivosť. Avšak Sion len ukazoval na Ježiša Krista v ktorom máme pravé bezpečie a môžeme prežívať Božiu prítomnosť. Čo je tvojím skutočným domovom? Všetko ostatné ako Kristus neobstojí.

Misiou/poslaním Božieho ľudu je byť svätými Bohu a byť požehnaním pre svet. Máme byť súčasťou Božej misie tak, že sa do nej odvážne a s dôverou zapojíme a veľkoryso podporujeme zvestovanie a zvestovateľov evanjelia.

Cesta k zdravému srdcu vedie cez autentický zápas so svojou slabosťou. Tento zápas prehrávame a potrebujeme zomrieť, aby sme prijali očistenie. Vďaka Bohu, Ježiš Kristus berie naše zlyhanie na seba. Stáva sa namiesto nás slepým, spútaným a zomiera za nás. Potrebujeme sa naučiť žiť s vedomím našich zlyhaní a s Božím odpustením a znovuzrodením. V tomto zápase o schopnosť prijať svoje zlyhanie a Božie odpustenie sa v nás rodí zrelé srdce, cez ktoré Boh premieňa svet okolo nás.

Nasledovanie Ježiša neznamená život bez problémov. Preto potrebuješ vedieť či volanie, ktoré cítiš, je od Boha.