Keď sa pred 2500 rokmi Izraeliti po 50 rokoch v exile vrátili späť do svojej Zasľúbenej zeme, vrátili sa s poverením postaviť Bohu dom. Postaviť chrám, v ktorom Boh bude prebývať. Bola to jeho stavba a oni, spolu s kráľom Kýrom, boli tými, skrze ktorých sa mal tento Boží plán realizovať. Na konci tohto stavebného projektu však získali viac ako len nový chrám pre svojho Boha – získali samotného Boha.

Za veľaváženými ľuďmi neprichádzame len tak, ľahkovážne, bez zastavenia sa. Stretnutia s kráľovnou Alžbetou II. alebo s pani prezidentkou SR sú väčšinou naplánované, majú svoj poriadok a postup. A ak je tomu tak pri ľudských osobnostiach a kráľoch, o čo viac potom pri Bohu, ktorý je Pánom pánov a Kráľom kráľov?

Mnohí sme pripravení na nový začiatok, ale ten nie a nie prísť. V novom začiatku vidíme novú nádej, cítime v ňom možnosť pre lepšiu budúcnosť. Keď sa zdá, že sa nám celý svet zrútil a pochybnosti o Božej láske začínajú napĺňať naše mysle, vtedy nás Boh prekvapí svojou milosťou. Prináša nový začiatok, no starom mieste. Berie nás späť ku odvekým základom, na ktorých jeho ľudia vždy stáli. V prvej kázni novej série z kníh Ezdráša a Nehemiáša uvidíme Boha ako toho, ktorý prináša nie len nádej na lepšiu budúcnosť, ale ako on sám je tou Nádejou. Vidíme Boha, ktorý pohne celou svetovou ríšou len preto, aby naplnil svoje zámery spásy, ktoré má pre svoj milovaný ľud.

Je tu obdobie letných dovolenie. Vieme celkom dobre ako zregenerovať svoje telo, ale ako sa môže zregenerovať aj naše srdce? Lebo nejde nám napokon práve o toto na každej dovolenke? – aby pookrial náš duch? Dobre vieme, že môžeme spať koľko chceme a jesť čo len chceme, ale naše srdce môže ostať rovnako nepokojné, ako na začiatku. V 16. žalme vidíme kráľa Dávida, ktorý si pred Bohom občerstvuje svoju dušu. Ako sa to robí? Ako môže toto leto nie len oddychovať naše telo pod lúčmi slnka, ale ako môže naša duša oddychovať pod lúčmi Božej lásky?

Dalo by sa povedať, že život človeka je akoby cesta zo svetla sveta do tmy smrti. V okamihu narodenia je náš svet zaplavený svetlom a vo chvíli smrti sa nad nami zatiahne opona tmy. V obrazoch Koheleta, byť na slnku znamená žiť a byť v tme znamená nežiť, byť mŕtvy. Je možné žiť plný život vo svete ubúdajúceho svetla?

V deviatej kapitole vidíme akýsi „koncentrát“ celej knihy Qoheleta. Všetko čo sa zatiaľ Qohelet snažil povedať tu nájdeme zhrnuté a zhustené, ako taká uťahujúca sa špirála. Najprv nám Qohelet pripomenie prchavosť života, potom poukáže na plnosť Boha a na záver upriami našu pozornosť na prijatie Krista. Všetci lebo túžime po plnom živote v tomto prchavom svete a Qohelet nás dnes bude volať k tomu, aby sme svoj prchavý život zložili do Božích rúk, lebo len ho on dokáže naplniť.

Ako Kohelet pozoruje svet okolo seba, vidí človeka, ktorý sa snaží žiť naplno v tomto prchavom svete, ktorý je pod Božou kliatbou. Vidí dve veci – jednu dobrú a druhú zlú: človeka, ktorý sa teší zo svojej práce a človeka, ktorý síce veľa pracuje, no radosť mu uniká. A tak Kohelet prichádza ku dôležitému poznaniu: v tomto prchavom svete práca človeka nenaplní. Pozrime sa teda spolu s ním na to, ako môže byť práca zdrojom radosti a nie márnosti.

Byť v správnom čase na správnom mieste je často kľúčom k úspechu. A zároveň, ak sa nad tým úprimne zamyslíme, zistíme, že čas a miesto – tieto dve najdôležitejšie koordináty nášho života – vôbec nemáme vo svojich rukách. Toto si uvedomil aj Qohelet, náš učiteľ, s ktorým tieto týždne hľadáme zmysel a podstatu života. Aj dnes sa postupne sa od neho učíme tajomstvu toho, ako žiť plný život v prchavom svete.

Posledný rok nám ukázal, aký dokáže byť svet prchavý. Ako sa zo dňa na deň zrušia naše prepracované plány, ako z týždňa na týždeň ochorie úplne zdravý človek, ako z mesiaca na mesiac zomierajú generácie ľudí. Posledné mesiace nás donútili naučiť sa žiť zo dňa na deň. Bol to rok, kedy sme prestali plánovať, postupne sme prestali snívať a zostali sme len čakať. Žijeme v prchavom svete, ktorý nemáme pod kontrolou. Staroveký Kazateľ má múdrosť, ktorá nám môže pomôcť nielen prežiť tento svet, ale v ňom aj skutočne žiť. Vydržíme však s ním na tejto náročnej ceste až dokonca?

V Exodus 19 naplnenie Božieho sľubu Mojžišovi: Izraeliti dorazil ku vrchu, na ktorom ani nie pred rokom, Mojžiš pásol Jitrove stádo a stretol Boha v horiacom kre. Konečne prišli na Boží vrch Horeb, známy aj ako Sinaj. Celý tento čas Izraeliti putovali z Egypta nie do Zasľúbenej zeme (tá je ešte stále pred nimi), ale na vrch Sinaj. Tu sa mali stretnúť so svojim Bohom. Tu sa z nich stal národ a tu sa YHWH stal ich Bohom.

Doteraz Boh skúšal a cvičil vieru izraelského národu cez ohrozenia života pre nedostatok vody a chleba. Teraz ich bude skúšať ohrozením života skrze nebezpečenstvo nepriateľského národa. Čaká ich ich prvý boj, ich prvá vojna. Bude Hospodin, YHWH, medzi nimi? Dokáže aj tu zachrániť?

Každé ráno počas 40tich rokov dával Boh izraelitom mannu. Denný chlieb každý deň okrem jedného dňa – vtedy nebol žiadny chlieb. Vtedy tým darom pre nich bol čas s ich Bohom. Boh ich učil nové veci o sebe a o nich: v jeho prítomnosti môžu zakúsiť skutočný odpočinok a oddych. Nie len nečinnosť od práce, ale pokoj, naplnenie, úplnosť a celistvosť. Tým všetkým je šabbat – prítomnosť samotného Boha. Predstavte si, ako to muselo znieť v ušiach bývalých otrokov! Šabbat je pozvaním do Božej radosti!