Každé ráno počas 40tich rokov dával Boh izraelitom mannu. Denný chlieb každý deň okrem jedného dňa – vtedy nebol žiadny chlieb. Vtedy tým darom pre nich bol čas s ich Bohom. Boh ich učil nové veci o sebe a o nich: v jeho prítomnosti môžu zakúsiť skutočný odpočinok a oddych. Nie len nečinnosť od práce, ale pokoj, naplnenie, úplnosť a celistvosť. Tým všetkým je šabbat – prítomnosť samotného Boha. Predstavte si, ako to muselo znieť v ušiach bývalých otrokov! Šabbat je pozvaním do Božej radosti!

Izraelský národ sa napokon ocitol vo vyhnanstve. Povedať, že mu „bolo ťažko“ je zľahčením situácie. Stratili všetko, čo mali. Preto Boh posiela svojho proroka, aby ich potešil a povzbudil. Ale nie prázdnymi slovami, ktoré sú len zbožným želaním a pozitívnym myslením. Chce, aby mali skutočnú a pevnú nádej. Maličkí ľudia potrebujú uvidieť velikánskeho Boha.

Blíži sa 21. december – zimný slnovrat. Deň, kedy sa Slnko začne vracať. Kedy sa dni začnú pomaly, ale isto, opäť predlžovať a svetla vo svete začne opäť pribúdať. Niet divu, že kresťania sa rozhodli oslavovať Kristov príchod práve okolo najtemnejšieho dňa v roku. Lebo počas Adventu si pripomíname príchod Božieho Svetla do Temnoty nášho sveta.

Pravidlá v živote vôbec nie sú zlé, v niektorých situáciách sú priam nevyhnutné. Asi každému sa stalo, že hral hru, pri ktorej neboli jasné pravidlá. Bolo to plné chaosu. Ale ako to je s vierou a našou duchovnou cestou? Akými pravidlami sa riadime pri nasledovaní Krista? Čo sú tie naše „pravidlá hry/života“ pre učeníka Ježiša Krista? To je otázka, ktorú sa Ježiša opýtal jeden odborník na zákon.

Nikto z nás sa ráno nezobudí s predstavou toho, ako dnes ku nemu príde prezidentka Slovenskej republiky na kávičku a koláčik. Rovnako to ani nebolo s jedným rímskym veliteľom a židovskou vdovou pred 2000 rokmi. Ani oni sa v to ráno nezobudili s predstavou toho, že práve v tento deň stretnú Ježiša. A toto stretnutie zmenilo ich život. Lebo vždy, keď niekto stretol Ježiša, jeho život neostal rovnaký. Tieto stretnutia boli životodarné.

Všetci máme mnoho dobrých dôvodov prežívať úzkosť. Každý má nejaký najhorší možný scenár svojho života, ktorého sa bojí. Ostáva nám len dúfať že k tomu najhoršiemu nikdy nepríde, alebo môžeme prežívať pocit bezpečia aj uprostred nebezpečného sveta?

Desiati boli uzdravení, ale len jeden bol zachránený. Desiatim sa polepšilo, ale len jeden sa vrátil späť a poďakoval – a to zmenilo jeho život navždy.

V Žalme 130 sme hned v prvom verši hodení do hlbokých vôd chaosu, ktorý zviera dušu žalmistu. Z týchto vôd sa postupne vynára nie len lepšie porozumenie seba samého, ale samotného Boha a jeho charakteru. Objavujeme jeho "strašnú" lásku k nám v Kristovi.

V sérii kázní o komunite a desatore je táto venovaná medzigeneračným vzťahom. Na základe prikázania ctiť si otca i matku rozprávame o Božej trojici a o súčasných výzvách medzigeneračných vzťahov.

Atmosféru Vianoc vnímame na rôznych miestach už niekoľko týždňov. No predsa sa nám môže zdať, že "toto" nie je celkom ono. Akoby pravé Vianoce boli od nás vzdialené. Dnes máme množstvo technických nástrojov na prekonávanie vzdialenosti, ale vzdialenosť medzi nami a Svetlom nádeje a radosti sa nám môže javiť ako príliš veľká. Muž menom Abrahám, hoci od Vianoc vzdialený stovky rokov, predsa "videl a zaradoval sa". Ako to je možné?

Kázeň pojednáva o tom, ako sa vyrovnávať s bolesťou vo vlastnom živote. Môže byť na niečo užitočná?

Pre Židov bol Sion ich domovom, ich nelepšie miesto na zemi. Lebo to bolo miesto kde bol Boh, miesto kde bolo večné bezpečie i spravodlivosť. Avšak Sion len ukazoval na Ježiša Krista v ktorom máme pravé bezpečie a môžeme prežívať Božiu prítomnosť. Čo je tvojím skutočným domovom? Všetko ostatné ako Kristus neobstojí.

Misiou/poslaním Božieho ľudu je byť svätými Bohu a byť požehnaním pre svet. Máme byť súčasťou Božej misie tak, že sa do nej odvážne a s dôverou zapojíme a veľkoryso podporujeme zvestovanie a zvestovateľov evanjelia.