Keď sa pred 2500 rokmi Izraeliti po 50 rokoch v exile vrátili späť do svojej Zasľúbenej zeme, vrátili sa s poverením postaviť Bohu dom. Postaviť chrám, v ktorom Boh bude prebývať. Bola to jeho stavba a oni, spolu s kráľom Kýrom, boli tými, skrze ktorých sa mal tento Boží plán realizovať. Na konci tohto stavebného projektu však získali viac ako len nový chrám pre svojho Boha – získali samotného Boha.

Za veľaváženými ľuďmi neprichádzame len tak, ľahkovážne, bez zastavenia sa. Stretnutia s kráľovnou Alžbetou II. alebo s pani prezidentkou SR sú väčšinou naplánované, majú svoj poriadok a postup. A ak je tomu tak pri ľudských osobnostiach a kráľoch, o čo viac potom pri Bohu, ktorý je Pánom pánov a Kráľom kráľov?

Mnohí sme pripravení na nový začiatok, ale ten nie a nie prísť. V novom začiatku vidíme novú nádej, cítime v ňom možnosť pre lepšiu budúcnosť. Keď sa zdá, že sa nám celý svet zrútil a pochybnosti o Božej láske začínajú napĺňať naše mysle, vtedy nás Boh prekvapí svojou milosťou. Prináša nový začiatok, no starom mieste. Berie nás späť ku odvekým základom, na ktorých jeho ľudia vždy stáli. V prvej kázni novej série z kníh Ezdráša a Nehemiáša uvidíme Boha ako toho, ktorý prináša nie len nádej na lepšiu budúcnosť, ale ako on sám je tou Nádejou. Vidíme Boha, ktorý pohne celou svetovou ríšou len preto, aby naplnil svoje zámery spásy, ktoré má pre svoj milovaný ľud.

Je tu obdobie letných dovolenie. Vieme celkom dobre ako zregenerovať svoje telo, ale ako sa môže zregenerovať aj naše srdce? Lebo nejde nám napokon práve o toto na každej dovolenke? – aby pookrial náš duch? Dobre vieme, že môžeme spať koľko chceme a jesť čo len chceme, ale naše srdce môže ostať rovnako nepokojné, ako na začiatku. V 16. žalme vidíme kráľa Dávida, ktorý si pred Bohom občerstvuje svoju dušu. Ako sa to robí? Ako môže toto leto nie len oddychovať naše telo pod lúčmi slnka, ale ako môže naša duša oddychovať pod lúčmi Božej lásky?

Dalo by sa povedať, že život človeka je akoby cesta zo svetla sveta do tmy smrti. V okamihu narodenia je náš svet zaplavený svetlom a vo chvíli smrti sa nad nami zatiahne opona tmy. V obrazoch Koheleta, byť na slnku znamená žiť a byť v tme znamená nežiť, byť mŕtvy. Je možné žiť plný život vo svete ubúdajúceho svetla?

V deviatej kapitole vidíme akýsi „koncentrát“ celej knihy Qoheleta. Všetko čo sa zatiaľ Qohelet snažil povedať tu nájdeme zhrnuté a zhustené, ako taká uťahujúca sa špirála. Najprv nám Qohelet pripomenie prchavosť života, potom poukáže na plnosť Boha a na záver upriami našu pozornosť na prijatie Krista. Všetci lebo túžime po plnom živote v tomto prchavom svete a Qohelet nás dnes bude volať k tomu, aby sme svoj prchavý život zložili do Božích rúk, lebo len ho on dokáže naplniť.

Ako Kohelet pozoruje svet okolo seba, vidí človeka, ktorý sa snaží žiť naplno v tomto prchavom svete, ktorý je pod Božou kliatbou. Vidí dve veci – jednu dobrú a druhú zlú: človeka, ktorý sa teší zo svojej práce a človeka, ktorý síce veľa pracuje, no radosť mu uniká. A tak Kohelet prichádza ku dôležitému poznaniu: v tomto prchavom svete práca človeka nenaplní. Pozrime sa teda spolu s ním na to, ako môže byť práca zdrojom radosti a nie márnosti.

Byť v správnom čase na správnom mieste je často kľúčom k úspechu. A zároveň, ak sa nad tým úprimne zamyslíme, zistíme, že čas a miesto – tieto dve najdôležitejšie koordináty nášho života – vôbec nemáme vo svojich rukách. Toto si uvedomil aj Qohelet, náš učiteľ, s ktorým tieto týždne hľadáme zmysel a podstatu života. Aj dnes sa postupne sa od neho učíme tajomstvu toho, ako žiť plný život v prchavom svete.

Posledný rok nám ukázal, aký dokáže byť svet prchavý. Ako sa zo dňa na deň zrušia naše prepracované plány, ako z týždňa na týždeň ochorie úplne zdravý človek, ako z mesiaca na mesiac zomierajú generácie ľudí. Posledné mesiace nás donútili naučiť sa žiť zo dňa na deň. Bol to rok, kedy sme prestali plánovať, postupne sme prestali snívať a zostali sme len čakať. Žijeme v prchavom svete, ktorý nemáme pod kontrolou. Staroveký Kazateľ má múdrosť, ktorá nám môže pomôcť nielen prežiť tento svet, ale v ňom aj skutočne žiť. Vydržíme však s ním na tejto náročnej ceste až dokonca?

Po celom svete dnes kresťania oslavujú Kvetnú nedeľu – nedeľa pred Veľkou nocou, kedy Pán Ježiš slávnostne vstúpil do Jeruzalema a tak dal do pohybu sled udalostí, ktoré viedli ku krížu Veľkého Piatku. Dnes sa spolu pozrieme na tento známy príbeh o tom, ako Ježiš na oslici vstupuje do Jeruzalema a ľudia okolo sa radujú a mávajú ratolesťami. No to, čo dnes uvidíme je, že Ježiš nebol prvým nastupujúcim kráľom, ktorý takýmto spôsobom vstúpil do Jeruzalema. Naopak, Ježiš tu napodobňuje a napokon prevyšuje niekoho iného.

Čo je úlohou pastierov-starších a ako ju majú vykonávať? Alebo ak by sme chceli pokračovať v pôvodnej metafore: ak sme minulú nedeľu hovorili o ich životopise, dnes budeme hovoriť o ich náplni práce. Spolu uvidíme, že pastieri-starší vykonávajú svoju službu v prvom rade podľa príkladu najvyššieho Pastiera a to službou cez Božie živé slovo.

Ako by ste vysvetlili ľuďom mimo cirkevného prostredia (ale často aj nám samotným), čo je to staršovstvo? Ako by ste ho opísali? Sú starší vodcovia, alebo vedúci? Možno také modernejšie slovo ‚lídri‘? Alebo je starší akýsi šéf, úsekový vedúci, majster smeny? Či skôr manažéri zboru, alebo páni predstavení, či nejakí papaláši? Alebo je to označenie pre tých, ktorí sa venujú službe seniorov? Začíname sériu štryroch kázní, ktoré by nám mali pomôcť nájsť odpovede na (nielen) tieto otázky.