Pastier pastierov

Nachádzame sa presne uprostred série, ktorá nás vedie a pripravuje na rozpoznávanie a ustanovenie vedenia nášho zboru. To, čo Písmo označuje rôznymi slovami – starší, biskup, pastier – ktoré opisujú tú istú osobu, ktorá sa stará a vedie Božiu cirkev.

Môže nám však ľahko hroziť, že budeme tieto týždne nad témou vodcovstva rozmýšľať viac organizačne a inštitučne – ako, kedy, kto, koho – a preto by som chcel, aby sme sa dnes na chvíľu zastavili a pozornejšie sa zadívali na Ježiša. Ak pastieri majú Viesť ako Ježiš, tak nám bezpochyby len prospeje, keď sa budeme spolu viac pozerať na Ježiša. Potrebujeme ho mať neustále v centre našej pozornosti.

Pastier zasľúbený vopred

Jeho pastierska identita bola hneď od začiatku jasná, ešte predtým, ako sa narodil. Prorok Micheáš, jeden z malých prorokov v Starej zmluve, to jasne predpovedal 700 rokov pred narodením Krista a veľkňazi a zákonníci to Herodesovi podali takto: Jasné ako facka, veď to prorok povedal:

A ty, Betlehem, v judskej krajine, vôbec nie si najmenší medzi judskými poprednými mestami, lebo z teba vyjde vládca, ktorý bude pásť môj ľud, Izrael.“ (Matúš 2:6)

To nebolo niečo tajné, niečo nečakané. Všetci vedia, že na tomto mieste sa jedného dňa narodí ten, kto bude vládnuť. A ako presne to bude vládnuť? Ako pastier, ktorý pasie Boží ľud.

Dávnejšie ešte predtým sa Mojžiš modlil (toto je na konci Mojžišovho života – sú stále ešte na púšti, ale zároveň tesne pred vstupom do Zasľúbenej zeme) a prosil Boha takto:

„Kiež Hospodin, Boh duchov všetkých živých bytostí, ustanoví nad pospolitosťou [čiže nad Božím ľudom] muža, ktorý by pred ňou vychádzal i vchádzal a ktorý by ju vyvádzal i privádzal [čiže by viedol], aby Hospodinova pospolitosť nebola ako ovce bez pastiera!“ (Numeri 27:16-17).

Viete, ako sa volá nasledovník Mojžiša, ktorý po Mojžišovi prevzal zodpovednosť za vedenie a starostlivosť o Boží ľud? Jozua. A viete, ako sa povie Jozua po hebrejsky? Jehošua. Boh odpovedal na Mojžišovu modlitbu v podobe Jozuu, aby sa staral a viedol Boží ľud – a všetko bolo dobré. Jozua bol jeden z tých dvanástich špiónov, len on s Kalébom vtedy dôveroval Bohu. No a kým Jozua a jeho generácia žili, všetko bolo fajn. Lenže on jedného dňa zomrel a nastúpila generácia tých, ktorí neverili Bohu. Potom kniha Sudcov rozpráva, ako to ďalej vyzeralo. Ale Pán pamätal na tú Mojžišovu modlitbu. Vypočul ju ešte oveľa väčším spôsobom – o stovky, stovky, stovky rokov neskôr, keď sa narodil Ježiš Kristus, druhý a lepší Jehošua.

Pre nikoho preto nebolo šokujúce, že sám Ježiš sa identifikuje ako Pastier (Ján, kapitola 10): „Ja som dobrý pastier, ktorý kladie život za svoje stádo.“ Dnes sa spolu pozrieme na toto jeho pastierske srdce. Budeme v Matúšovi 9 a pozrieme sa na to, čo Ježiš videl, cítil, prosil a urobil.

 

Matúš 9:35-38: Ježiš chodil po všetkých okolitých mestách a dedinách. Učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh. Pri pohľade na zástupy mu ich prišlo ľúto, lebo boli zbedačení a sklesnutí ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Proste preto Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

 

Pomodlím sa: Pane Bože, prosím ťa, aby si aj v tejto chvíli svojím slovom rozsieval svoje slovo a zasieval ho do našich sŕdc, do nášho spoločenstva, aby prinášalo úrodu, aby bolo čo žať v našich srdciach z toho slova na tvoju slávu a naše dobro. Amen.

 

1. Čo Ježiš videl

Od Matúša 4 po Matúša 9

Najprv kontext toho, kde sa v Matúšovi nachádzame: Verš 35 ako tu stojí ako inclusio (záložka) k tomu, čo začalo ešte pred Kázňou na vrchu:

(Matúš 4:23-25) A tak chodil po celej Galilei a učil v ich synagógach. Hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu a každý neduh medzi ľudom. Chýr o ňom sa rozšíril po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rôznymi neduhmi a utrpením, posadnutých, námesačných a ochrnutých. A on ich uzdravoval. Išli za ním mnohé zástupy z Galiley a Desaťmestia, z Jeruzalema, Judska a Zajordánska.

Potom nasleduje Ježišova známa Kázeň na vrchu (kapitoly 5, 6 a 7), a kapitoly 8 a 9 sú následne plné príbehov o tom, ako Ježiš uzdravuje fyzické choroby, ako uzdravuje duchovné choroby, ako vyháňa démonov, ako vládne nad prírodou, keď utíši búrku, ako dokonca v 9. kapitole kriesi mŕtve dievčatko. Čiže tu vidíme gradáciu: uzdravuje stotníkovho sluhu > mnohých chorých > utišuje búrku a vládne nad Božím stvorením > uzdravuje posadnutého (veľké množstvo démonov, ktoré utláčali jedného človeka) > uzdravuje ochrnutého > chorú > mŕtvu > dvoch slepých > nemého.

Čiže medzi tými dvoma akoby záložkami (4:23 a 9:35) spoznávame Ježišovu autoritu vo vyučovaní (ako ten, ktorý učí v Kázni na vrchu – rovnako ako aj Mojžiš vyšiel na vrch, aby priniesol Božiemu ľudu Zákon), tak Ježiš najprv učí ako Mojžiš a potom má aj prejavy moci – no oveľa väčšie ako Mojžiš.

Ježišova služba je tu tak na vrchole: veľký učiteľ, veľký liečiteľ, veľký divotvorca (kapitoly 5-9). Zovšadiaľ sa za ním hrnú zástupy núdznych, chorých, vylúčených, utláčaných, ... Ako na neho ľudia reagovali? No ako kto...

Dve reakcie na Ježiša

Pozrime sa na ten posledný príbeh pred naším textom – uzdravenie nemého (verš 33): „Po tom, čo Ježiš vyhnal démona, nemý prehovoril.“ Povieme si, že super. A aj zástupy si povedali, verš 33: „Zástupy sa čudovali a hovorili: ‚Niečo také sa v Izraeli ešte nikdy nestalo!‘“ Wow! Text však pokračuje veršom 34: „Farizeji však hovorili: ‚S pomocou vládcu nad démonmi vyháňa démonov.‘“

Takže tu vidíme dve reakcie na Ježiša: Buď ho prijmeš, alebo ho odmietneš. Buď budeš užasnutý tým, čo robí, alebo tým pohrdneš a to odpíšeš. Ľuďmi je Ježiš prijímaný, náboženskými autoritami však (opäť!) odmietnutý. Toto je ten kontext v ktorom sme na konci 9. kapitoly. Tak ako ľudia, ktorí za ním prichádzajú, sa cítia, že sú odmietnutí tými, ktorí sa o nich majú starať, tak sa tu Ježiš teraz stretne s tým, že on sám je odmietaný tými istými náboženskými autoritami.

Ovce bez pastiera

Ľudia sa za ním teda hrnú. A čo je to, čo Ježiš vidí? Čo vypĺňa jeho zorné pole? Ako on číta to, čo sa vidí? Je fixovaný na tých, ktorí ho nenávidia, ktorí ho odmietajú, ktorí o ňom hovoria klamstvá – že mocou démonov vyháňa démonov? Nerozhorčuje sa nad nimi, neokrikuje ich, nekonfrontuje ich. Ježiš vidí niečo úplne iné, verš 35b: sú „zbedačení a sklesnutí ako ovce bez pastiera“. Evanjelický preklad to prekladá ako: „zmorení a bezmocní“. Ubití životom a neschopní s tým niečo spraviť. Ježiš vidí stratených ľudí. Ľudí, ktorých nikto nejde hľadať, ktorí sú iným ľahostajní – tam kdesi v paži, v pohanskej Galilei.

A pritom to sú Izraeliti, Boží ľud! Tí, ktorí by nikdy nemali byť bez pastiera. Boh mal byť ich pastierom, kňazi ich mali viesť. Nikdy nebolo takého národa na svete, ako boli oni. Čo sa stalo? Kde sa to pokazilo?

Mojžišova obava sa naplnila. Pastieri prestali pásť, ale stali sa pánmi, čo panujú. Cez proroka Ezechiela Pán Boh napomína takýchto pseudo-pastierov:

Ezechiel 34:1-6: Potom mi zaznelo slovo Hospodina: „Človeče, prorokuj proti pastierom Izraela! Prorokuj a povedz tým pastierom: Takto vraví Pán, Hospodin: ‚Beda pastierom Izraela, ktorí pasú samých seba! Či pastieri nemajú pásť stádo? Jete tuk, odievate sa vlnou, zabíjate tučné zvieratá, ale stádo nepasiete. Slabé ste neposilňovali, choré neliečili, poranené neobväzovali, porozháňané nezavracali ani stratené nevyhľadávali, ale ovládali ste ich mocou a násilím. Rozpŕchli sa, boli bez pastiera, slúžili za potravu všelijakej divej zveri a boli rozptýlené. Moje ovce blúdili po všetkých vysokých kopcoch. Moje ovce sú rozptýlené po celej šírej krajine, ale ich nik nehľadá.

To sú Božie ovce – stádo bez pastiera. Smutný obraz. To je ako opustené dieťa bez rodiča (či už rodiča, ktorý opustil svoje dieťa, alebo rodiča, ktorý rezignoval na svoju úlohu, ktorému je jeho dieťa ľahostajné – ako keď vidíš rodiča na ulici, ktorý nejaví záujem o svoje dieťa – to láme srdce vidieť); je to ako pacient bez lekára, ktorý by ho vyliečil. ... To je to, čo Ježiš videl.

Čo to s ním robí? Čo pri pohľade na týchto ľudí cíti vo svojom vnútri? – Pozrime verš 36: „prišlo mu ich ľúto.“

 

2. Čo Ježiš cítil

A to je celkom jemný preklad gréckeho slova. Nie je to jednoduché preložiť, napríklad v Roháčkovom preklade to čítame ako: „hlbokou ľútosťou bol pohnutý nad nimi“. Je to pocit, čo vyviera z hĺbky človeka a nenechá ho to len tak. Hýbe ním.

Keď ja alebo ty vidíme chorých a trpiacich, tak pociťujeme ľútosť, ale tá nestačí na to, aby nás k niečomu pohla. Keď si prescrolluješ výzvy na Donio.sk, tak ťa zaplaví vlna ľútosti – dnes ráno som si to otvoril a hneď tam prvé dve kampane sú šupa a je ti z toho smutno – ale tam to väčšinou pre väčšinu končí. Prispeješ eurom, dvoma, možno päťdesiatimi – hneď ale ako ti odídu peniaze z účtu, zavrieš prehliadač – a tvoj život ide ďalej. Nie tak s Ježišom. Jeho ľútosť ním hýbe, dáva ho do pohybu. Ľútosť, ktorú on cíti – ako dokonalý človek a Boží Syn – ho nedokáže nechať na mieste. Jeho vnútro sa pri pohľade na nás pohne – a nie odporom, ale láskou. On sa nezhnusí, ale ešte viac sa k nám priblíži. Ako keď vidíš svoje dieťa trpieť a tvoje vnútro sa skrúca. To je to, čo zachytáva to grécke slovo. Dalo by sa povedať, že Ježišovi pri pohľade na ľudí „stislo srdce“. To je to, čo on zakúša a zažíva, keď sa na nás pozerá – v našej stratenosti, v našej biede, v našej bezradnosti. Toto slovo sa vyskytuje len v evanjeliách (až 11-krát!) a vždy opisuje Ježišov, či Boží postoj k človeku.

Ježišov súcit k „ovciam bez pastiera“ teda nie je len jeho nejakou vedľajšou, postrannou črtou, čo ho práve v tej chvíli premohlo, ale je v skutočnosti tým, čo ho oprávňuje a kvalifikuje zastávať úlohu pastiera, ktorého tak veľmi potrebujeme. Je to jeho súcit, čo z neho robí pastiera. Nie to, že sa narodil v Betleheme, ale aký človek sa to narodil v Betleheme.

Súcit, ktorý sa nevyčerpá

Čo to znamená pre teba ako jednotlivca? Že Ježišovo srdce nie je unavené zo súcitu voči tebe. Kapitoly 8 a 9 sú plné utrápených ľudí a Ježiš ostáva plný súcitu. Jeho nádržka nie je vyprázdnená. On nemá rezervu, ktorá na konci dlhého dňa začne blikať, že „Sorry jako, ale ja už toho mám na dnes fakt že dosť. Nechaj ma najesť a vyspať a možno pozajtra sa môžeme porozprávať.“ Na konci 9. kapitoly nie je jeho srdce voči nim o nič menej nežné, ako bolo na začiatku 8. kapitoly. To isté platí aj o teba: ak prichádzaš k nemu so svojím trápením, so svojím hriechom, so svojím zlyhaním, so svojou bolesťou, tak nikdy ho nenájdeš chladného, vyhoretého, profesijne otupeného. Jeho súcitné srdce k hriešnikom a trpiacim sa nikdy nevyčerpá. Jeho nádrž súcitu a lásky je vždy plná.

Čo to znamená pre nás ako spoločenstvo? Hlavne v tomto okamihu, keď rozprávame, rozmýšľame, modlíme sa za starších, zamerajme sa na srdce človeka, ktorého by sme chceli ustanoviť za staršieho. Je súcitné s tými, čo sa trápia, a to aj opakovane? Lebo s každým máme súcit prvýkrát – dokonca aj vtedy, keď si za svoje trápenie môže sám. Ale aký je postoj nášho srdca k človeku, ktorý si môže za ten istý malér aj piatykrát za sebou?

Samozrejme, nikdy v tom nebudú ako Ježiš. Ani my nikdy v tom nebudeme ako Ježiš. Naše srdcia majú žiaľ svoje limity, pretože na rozdiel od Ježišovho aj my sami sme utrápení – bojujeme s vlastným hriechom. Predpokladali by sme, že to bude inak fungovať – že ja ako hriešnik budem mať väčšiu trpezlivosť s iným hriešnikom a že práveže Ježiš nebude mať s nami trpezlivosť, lebo je svätý, lebo je dokonalý, nerozumie nám. A pritom to je presne naopak. Je to iný hriešnik, ktorý má s iným oveľa menej trpezlivosti ako dokonalý a svätý Ježiš.

Preto sa prosím modlite za svojich pastierov-starších, aby ich srdcia boli vždy nežné, vytrvalé, vždy plné súcitu. Aký je Ježiš k nám, takí nech sú aj naši pastieri. A k čomu ho to vedie?

 

3. Čo Ježiš prosil

Vo veršoch 37-38 Ježiš konštatuje, že práce je priveľa, dokonca aj pre neho samotného! Pre Ježiša, ktorý môže všetko, lebo je Boží Syn – Boh v tele! Žatva je stále VEĽKÁ. Ježiš už dokázal, že vie uzdraviť aj na diaľku (stotníkov sluha, Matúš 8:13): „Choď a nech sa ti stane tak, ako si uveril.“ A on je hneď v tej chvíli uzdravený. Ježiš tam ani nemusí prísť. Tak prečo potom nevyjde na nejaký vysoký kopec, nevystrie ruky a nevyšľahne mu z nich akýsi dúhový prstenec, ktorý prejde celou krajinou a uzdraví „každú chorobu a každý neduh“? A môže ísť potom domov a mať pokojný víkend. ... Prečo to tak nerobí, keď by mohol, ale miesto toho chodí po okolitých mestách a dedinách? –– Pretože to nie je Ježišov modus operandi. On koná osobne. Jeho ruky sa dotýkajú. A dotýkajú sa dokonca aj tých, ktorých by sa nemal dotýkať, dokonca aj tých, ktorí by jeho samého ohrozili.

Preto miesto toho, aby Ježiš začal zbesilo pobehovať po všetkých okolitých mestách a dedinách, radšej sa obracia k svojmu Otcovi v nebesiach, k Pánovi žatvy, aby na svoju žatvu poslal viac pracovníkov. Pracovníkov, ktorí majú robiť to isté, čo robí on. Ježiš hovorí: „To, čo robím ja, nech robia aj iní. Pošli ich, zmocni ich pre to.“ Chcem, aby sme si tu všimli dve veci:

Žatva je veľká:

To sa nám tak niekedy nemusí zdať. Možno aj Ježišovi učeníci mali niekedy pochybnosti, že čo to ten Ježiš robí...? Stráca čas sociálnou prácou. Čo nevie, že vždycky bude ešte ďalší chorý? Každý deň pribúdajú chorí, chorých pribúda rýchlejšie ako zdravých. Toto je nikdy nekončiaca práca. Miesto toho to treba nechať, treba ísť do Jeruzalema, nie tu v zapadákove v Galilei. Treba revolúciu! Obrodenie! Ale Ježiš vidí, že naša fyzická bieda je často vstupnou bránou pre našu duchovnú obnovu. Vidí ľudí bez nádeje, ktorí sú vyhladovaní po nádeji – a prináša im ju. Verš 35: „Učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve...“ Slovo o Božom kráľovstve a obnova fyzického sveta išli ruka v ruke. Popravde, tí slepí a nemí a hluchí a chorí by vás ani nikdy nepočúvali, keby nezakúsili Božiu lásku a milosť. Aj my sme niekedy tak ubití svojím životom a trápeniami, že ani len nedokážeme počuť tú dobrú správu o Kristovi. Ježiš preto vstupuje do životov týchto ľudí. Pri pohľade na Slovensko možno nejedného z nás zachváti pocit smútku, alebo až beznádeje. Keď sa naň však Ježiš pozerá, vidí žatvu. Vidí tých, ktorí potrebujú počuť evanjelium, ktorí sú pripravení prijať Krista. Žatva je veľká. Určite väčšia, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Ten kolega v práci, o ktorom si myslíš, že by nikdy nemal záujem o duchovný rozhovor – možno by si bol prekvapený; možno je žatva väčšia, ako si myslíš; alebo tá osamelá suseda, ktorá je na všetkých nepríjemná, ale pritom je sama, ktorá nikoho nemá, aby jej venoval trochu svojej pozornosti – možno by potrebovala, keby sa jej niekto priblížil; alebo aj to naše frustrované a rozbité Slovensko je jedným veľkým poľom a je poslaním Cirkvi niesť zvesť nádeje. Ježiš vidí žatvu tam, kde my nič nevidíme.

Pán žatvy:

Kto je Pánom žatvy? Očividne nie my. A tiež by nedávalo zmysel, ak by tu Ježiš hovoril o sebe. Pravdepodobne hovorí o Otcovi. To znamená, že toto nie je naša práca. Je to jeho žatva a on je jej Pánom. On si povoláva pracovníkov, on ich vystrojuje, on ich vysiela, on ich úkoluje. On sa stará. Našou úlohou nie je kŕčovito sa usilovať o výsledky (aby žatva bola veľká), ale verne prosiť Boha, aby nám dal tých, ktorých jeho žatva potrebuje. Novým pracovníkom a služobníkom VŽDY predchádzajú modlitby. Teda, aspoň tým, ktorých posiela Pán Boh. Tí, ktorých si my sami vyberáme a ktorí sa sami nominujú, za tých sa nemusíme modliť. No tým, ktorých posiela Pán Boh, Pán žatvy, vždy predchádza modlitba. (Ako o chvíľu uvidíme aj tu.)

Naša základná úloha

Ako zbor, toto je teda naša hlavná úloha – prosiť:

Cez modlitby. Ako som už asi pred týždňom či pred dvoma spomenul, nastav si každý deň budík na 13:13 (na margo Skutkov 13:1-3, ktoré hovoria o tom, ako cirkev v modlitbe a pôste rozpoznáva a vysiela apoštolov Barnabáša a Pavla na misijnú cestu) – alebo ak chceš viac, môžeš aj o 14:23 (na margo Skutkov 14:23, kde Pavol a Barnabáš v cirkvách ustanovujú starších a porúčajú ich Bohu v modlitbe a pôste). Ak ti teda 13:13 nevyhovuje, tak potom sa dá ešte aj o 14:23, keď ti skončí ranná smena. Viem, že niektorí z vás sa v tomto obednom čase modlíte. A ak to ešte nerobíš, chcem ťa povzbudiť, aby si sa pridal.

Cez pôst (napríklad v stredu). To je deň, ktorý som si ja vybral, a tiež viem, že niektorí z vás sa k tomu pridali – deň, kedy ako zbor prosíme Pána žatvy, aby nám dal tých, ktorých jeho žatva potrebuje. Či už sa postíš od jedla, od zábavy, od sociálnych sietí.

Akokoľvek už, len volajme na neho. Prečo? Lebo tým vyjadrujeme nielen svoju závislosť na Bohu, ale tým aj formujeme vlastné očakávania toho, odkiaľ príde riešenie. Nie od komisie, nie od volieb, nie od Rady Cirkvi bratskej, ale od Pána žatvy, ktorý posiela pracovníkov na svoju žatvu. Tie pravidelné modlitby a pôsty v skutočnosti formujú nás a pripravujú nás, aby sme rozpoznali tých, ktorých Boh posiela.

 

4. Čo Ježiš robil

Keď Ježiš prosí, Otec okamžite odpovedá. Otec a Syn sú jedno. Otec ho počuje a odpovedá. A preto hneď v prvých veršoch 10. kapitoly vidíme, ako Ježiš posiela učeníkov „za ovcami, ktoré sa stratili“ (Matúš 10:6). To, čo vidíme, že Ježiš robil v 8. a 9. kapitole, to teraz ich v 10. kapitole posiela robiť. Otec s radosťou odpovedal na prosbu Syna. A tak to ONI, Ježišovi učeníci, sa stávajú odpoveďou na Ježišovu prosbu. Najprv Dvanásti učeníci do Izraela, neskôr Všetci učeníci do celého sveta (Matúš 28:18-21). Vo čítame v 9:38–10:1, a potom verše 5-8:

„Proste preto Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“ Zvolal si dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, takže ich mohli vyháňať a uzdravovať každú chorobu a každý neduh.... Týchto Dvanástich vyslal Ježiš a prikázal im: „Nechoďte na cestu k pohanom a nevojdite do mesta Samaritánov. Choďte radšej za ovcami, ktoré sa stratili z domu Izraela. Choďte a hlásajte: Priblížilo sa nebeské kráľovstvo. Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, démonov vyháňajte.“

Poslaní, aj keď nepripravení

Cítili sa pripravení? Silno o tom pochybujem. Ich reakcia bola asi menej „YES!“ a viacej „ČO... JA?!“. A ak to vztiahnem na nás a proces hľadania starších: ak budeš komisiou oslovený, možno ani ty sa nebudeš na to cítiť. Nech ťa to hneď neodradí. Pozri sa na verš 38.

Tá prosba v 38. verši („Proste preto Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“) je silná – to slovo poslal je doslova vyhodil. Keď niečo chytíš a vyhodíš von oknom, tak to je také slovo. Asi si viete predstaviť, ako zvláštne to znie. Gréčina je v tomto dosť intenzívna: „Proste Pána žatvy, aby vyhnal, vyhodil, nahnal pracovníkov na svoju žatvu.“ Nie násilne, ale urgentne. Teraz dôraz nie je na násilie – že ich vyhodí, dotlačí proti vôli a ich pretlačí. Nie, dôraz je tu na urgenciu. Nie je s čím otáľať. Nečakaj na to, kedy sa budeš cítiť, že si pripravený. Taký čas nepríde. Choď, hybaj! Keď ťa Pán žatvy posiela, nemáš na čo čakať.

Možno sa sami cítia nepripravení, ale Pán žatvy ich aj tak posiela. Lebo je to jeho žatva. On sa o to všetko postará – o nich, aj o ňu. Môžeme mu v tom dôverovať. Toto teda nie je pre tých, čo sa cítia ready, ale pre tých, čo sa spoliehajú na Pána žatvy.

Ježišove ruky pre nás dnes

Mojžiš sa modlil a dostal Jozuu. Fajn. Potom prišiel Ježiš – ten, ktorý je naplnením toho, čoho bol Jozua len tieňom. Super. A vidíme koľkých ľudí Ježiš miloval, koľkým slúžil, koľkých uzdravoval, koľkých viedol a zachránil. Ale čo ty a ja dnes? Ako sa nás dnes môžu dotknúť Ježišove ruky?

Cez pastierov, ktorých nám dáva. Oni sú dnešnou odpoveďou na Mojžišovu modlitbu, na Ježišovu modlitbu, ktorú Otec vypočul. Síce sami sú nedokonalí a majú stále ďaleko od Ježiša. Ale ak slúžia v jeho Duchu, v jeho sile a v jeho slove, tak potom sám Ježiš, náš dobrý Pastier, sa cez nich aj dnes stará o toto svoje stádočko. On je tým dobrým Pastierom aj naším pastierom – a celému nášmu spoločenstvu.

 

Záverečná modlitba: Ježiš, ďakujem ti za to, že ani raz v Písme nečítame o tom, že by tvoje srdce malo toho už dosť. Mal si silné slová k tým, ktorí sa zatvrdzovali pred tebou, ktorí sa tvárili, že ťa nepotrebujú. No tí, čo k tebe prichádzajú so svojou bolesťou, so svojím hriechom, so svojou slabosťou – vždy si mal pre nich súcit a lásku. Prosím ťa o to, aby si ako súčasným starším, tak aj tým budúcim, dával jednak žiť vo vedomí tejto tvojej lásky k nim, aby tak boli schopní milovať a starať sa o tých, ktorých si zveril do ich pastierskej starostlivosti. Amen.

 

 

 

 

______________________
Otázky na reflexiu

• Ako verš 36 konfrontuje a napráva tvoje vnímanie toho,
  čo napĺňa Ježišovo srdce pri pohľade na teba?

• Modli sa za súčasných pastierov-starších nášho zboru, aby ich srdcia
  boli chránené pred otupenosťou, ale aby ostávali vždy nežné, vytrvalé a plné súcitu.

• Ako budeš konkrétne v nasledovných týždňoch
  „prosiť Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu“
  (napríklad modlitby o 13:13 alebo 14:23, pôst v stredu, ...)?