Marek Tomašovič

Trajektóriou ľudstva je ísť stále viac a viac na východ od Edenu. Stále viac a viac sa vzďaľovať Bohu. Ak niekedy cítiš, že tento svet nie je tvojím domov; ak cítiš vo svojich kostiach či srdci, že toto nie je svet, pre ktorý si bola stvorená, tak máš pravdu. Nie je. Vektor života každého z nás ukazuje preč od Boha, smerom na východ od Edenu. Sme na úteku... Tou skľučujúcou otázkou je, či to ešte niekedy bude inak? To je vlastne hlavná zápletka Biblie: Môžu svätý Boh a hriešny človek opäť spolu žiť? Budú ešte niekedy milujúci Boh a rebelujúci človek zase spolu?

Kráľovské mesto a Malý Rím – to je Trnava v skratke. Bez týchto dvoch slov vo vízii nášho zboru (Malý Rím) by túto víziu a opis mohol použiť ktokoľvek a kdekoľvek. Lenže my nechceme byť ktokoľvek a kdekoľvek. Chceme byť živým kresťanským spoločenstvom práve v tomto našom meste! Dnes sa budeme práve nad týmto zamýšľať – aké je naše mesto a aké je naše miesto v ňom.

„Omilostení hriešnici“ – Keď sme o tejto vízii hovorili na stretnutí členov nášho zboru, tak práve nad touto frázou vznikla polemika. Naozaj sa chceme práve takto označiť? V tom jeden z členov zboru povedal: „Podľa mňa to má riadnu guráž, ak si nejaká Cirkev dá hneď do svojho popisu, že je hriešna – hlavne keď sa Cirkev dnes zvykne často tváriť sväto a bezchybne.“ A tak sme si povedali, že to tam na just dáme! Lebo toto slovné spojenie „omilostení hriešnici,“ je silným koncentrátom evanjelia. To, čo tým (ne)myslíme, o tom je táto kázeň.

Ján Krstiteľ nám chce niečo ukázať. V tom celom texte je len jedno jediné sloveso v rozkazovacom spôsobe – „Hľa!“ Ján chce uchopiť našu pozornosť, chce aby sa naše očné buľvy obrátili smerom, ktorým ukazuje jeho prst. Čo nám chce tak veľmi nástojčivo ukázať? – To, kým je tento Ježiš.

Pokračujeme v adventnej sérii "Svetlo Vianoc". Naposledy sme skončili tým, že Svetlo prichádza. Dnes sa pozrieme na to, ako naň zareagujeme. Sú v podstate len dve možnosti: buď sa pred ním skryjeme a zavrieme si oči, alebo ho prijmeme a vstúpime do jeho svetla. Čo však v tomto Svetle uvidíme? Čo nájdeme, keď Boh „zažne svetlo“ v našom srdci? Ku čomu nás volá?

Dnes, vďaka rekordnej inflácii, peniaze strácajú svoju hodnotu v priamom prenose. Pred očami nám miznú. Aký postoj ku peniazom, či času, majú nasledovníci Ježiša z Nazaretu? Každému z nás Boh zveril dve komodity, o ktorých je každý z nás presvedčený, že ich nikdy nemá dosť: čas a peniaze. Ako každá cesta, aj Cesta učeníctva nás niečo bude stáť. Cestovné náklady na tejto Ceste učeníctva sú vysoké a zaplatiť ich dokáže len štedré srdce, ktoré samo okúsilo a spoznalo Božiu štedrosť. A tá len potom ďalej presakuje skrze nás ďalej do sveta okolo nás.

Na každú cestu potrebujeme nejaké palivo. Keď ideme autom navštíviť rodičov, potrebujeme do neho natankovať benzín, prípadne naftu alebo LPGčko, alebo dnes niektorí už aj nabíjajú batériu. Keď ideme peši na túru po horách, tam nám benzín či powerbanka veľmi nepomôžu, ale za to sa hodí horúci čaj z termosky, alebo osvedčená horalka. Dodajú silu na cestu. Čo nás však posilňuje na ceste za Ježišom? Život kresťanskej viery je život učeníctva – nasledovania Ježiša z Nazaretu. A ako za ním deň za dňom kráčame, čo nám dodá potrebnú silu kráčať vpred? Aký je ekvivalent benzínu či horalky pre našu vieru? Čo s naším hladom na ceste? Nad tým sa dnes budeme zamýšľať.

Biblia má jednu dobrú správu – evanjelium. Komu ale je táto správa určená? Kto ju potrebuje? Niekedy máme v Cirkvi pomýlenú predstavu o tom, že evanjelium je akosi bránou ku viere, ale po ceste potom kráčame už po vlastných. Lenže Písmo nás učí, že evanjelium je bránou, cestou, aj cieľom! Ten, kto sa vydá nasledovať Ježiša nikdy neopustí evanjelium, nikdy z neho nevyrastie a nikdy z neho nezmaturuje. Všetci a stále potrebujeme evanjelium.

Čo to znamená, byť kresťanom, učeníkom a nasledovníkom Krista? Z čoho vyviera a ako vyzerá život človeka, ktorý kráča za Ježišom? Tomu sa chceme venovať túto jeseň v novej sérii kázní „Cesta učeníctva“. No nechceme len teoretizovať – chceme byť v nej praktickí a skúmať svoj život. Sedí s tým, k čomu nás povoláva Kristus? Uspokojíme len sa s označením "kresťan," alebo chceme byť učeníkmi Ježiša Nazaretského?

(Ospravedlňte prosím zhoršenú kvalitu audiozáznamu.) Izraeliti mali na prvý pohľad všetko: zasľúbenú zem, oltár, chrám, opevnenie – obnova ako sa patrí! No aj napriek tomu niečo chýbalo. Problém bol ten, že z exilu sa vrátili úplne rovnakí, ako doňho šli, a tak páchajú rovnaké hriechy svojich otcov. Chceli nový začiatok, ale dostali rovnaké výsledky. Prečo? Lebo chceli nový začiatok, no so starým srdcom; novú vonkajšiu realitu, no so starou vnútornou realitou.

Pravá ľútosť nikdy nie je bez ovocia, lebo pokánie nás vedie k životu, ktorý je v súlade s Božím slovom. Pokrivené je vyrovnané. Kde sú títo čerství navrátilci z exilu pokrivení a kde potrebujú narovnať? A čo my? Kde sme my pokrčení a potrebujeme byť narovnaní?

O čo nepriateľom Izraela išlo? Chceli zastaviť obnovu hradieb. No Nehemiášovi išlo o viac. Pre neho toto celé bolo vždy len prvým krokom na ceste ku tej pravej obnove – obnove Božieho ľudu. A tak je tento ich príbeh užitočný aj pre nás. My dnes neobnovujeme naše trnavské hradby, ale tento náš trnavský zbor. A aj my na tejto ceste budeme čeliť zastrašovaniu nepriateľa, ktoré príde zvonku, zvnútra, a možno aj zo samotného jadra.

Načo sú komu hradby? Pred zhruba 700 rokmi trnavčania začali okolo svojho mesta budovať opevnenie. Na jeho stavbu použili až vyše 20 mil. tehál – žiadna malá stavba! Načo toľko úsilia? V tomto mladom, čerstvom slobodnom kráľovskom meste bolo čo chrániť – majetok, domovy a životy jeho obyvateľov. Prečo však Boh poslal Nehemiáša, aby obnovil Jeruzalemské hradby? Čo chránili oni? A je vôbec takýto "neduchovný" zoznam práce akokoľvek relevantný pre nás dnes?