Budúcnosť je nejasná a neznáma. No ani to nám však nebráni v tom, aby sme si plánovali dovolenky, sporili na auto, alebo brali 30-ročné hypotéky. Je možné žiť plný život, keď toho tak veľa nevieme? Kohelet, staroveký mudrc, nám v dnešnom texte pozerá priamo do očí a pokojne hovorí: „Aj keď budeš mať väčšiu a hojnejšiu múdrosť ako všetci... stále to nebude stačiť. Aj tá má u človeka svoje limity. Múdry človek vie, že nevie.“ Ako teda žiť plný život, keď nevieme...?

Či už sa teda pozeráme na bunky nášho tela, alebo čítame Božie slovo, alebo sa len pozrieme okolo seba, sme neúprosne konfrontovaní s realitou: smrť si počká na každého z nás a nikto jej neunikne. Toto si uvedomil a vzal k srdcu aj Kohelet, mudrc z dávnych čias, ktorý hľadá plnosť života. Všade, kam sa zatiaľ pozrel uvidel márnosť. Teraz obracia zrak ku samému koncu, ku smrti. A nachádza v nej nečakaného spojenca. Dnes nás bude Qohelet učiť o tom, ako nám sama smrť dáva múdrosť do života.

Kohelet sa vo štvrtej kapitole obzerá okolo seba a vidí, ako naša vzájomná ľudská závisť ničí a kazí tento svet – a prispieva ku márnivosti, t.j. ku neuchopiteľnosti, nenaplniteľnosti, nášho pozemského života. A predkladá nám tu dva spôsoby života: ten s plnými rukami námahy a ten s otvorenou rukou pokoja. Len jeden z nich povedie ku plnému životu.

Kohelet sa len tak ľahko nevzdá. V jeho dnešnom pokračovaní bádania po zmysle života uvidíme, ako sa ho snažil nájsť pri pohľade to svojej minulosti (na to, čo dosiahol a zažil) – a jediné čo našiel, bola márnosť. Tak potom sa Qohelet pozrel do budúcnosti (na to, čo príde) – a hľa, ďalšia márnosť. A medzi týmito dvoma márnosťami našiel objavil pravý zisk – taký, ktorého sa márnosť nedotkla. Objavil miesto, na ktorom človek môže zakúsiť plný život v prchavom svete.

Od začiatku pandémie ubehol už viac ako rok a niektorí ľudia označujú tento rok covidu ako „stratený rok“. Rok, kedy sme stratili naše plány a sny; rok, kedy niektorí stratili svojich blízkych; rok, kedy mnohí stratili prácu; rok, kedy mnohí spoznali depresiu; rok, kedy sa nebolo v lete na dovolenke či v zime na lyžovačke; rok, kedy niektorí stratili vysnívanú svadbu; naše deti zase stratili rok, ktorý im už nikto nevráti späť. Dnes saspolu pozrieme nie na stratený rok, ale na stratený deň. Tak by sa totiž dala opísať veľkonočná sobota: ten prázdny a častokrát opomenutý deň medzi Veľkým piatkom a Nedeľou vzkriesenia.

Čo je úlohou pastierov-starších a ako ju majú vykonávať? Alebo ak by sme chceli pokračovať v pôvodnej metafore: ak sme minulú nedeľu hovorili o ich životopise, dnes budeme hovoriť o ich náplni práce. Spolu uvidíme, že pastieri-starší vykonávajú svoju službu v prvom rade podľa príkladu najvyššieho Pastiera a to službou cez Božie živé slovo.

Ako by ste vysvetlili ľuďom mimo cirkevného prostredia (ale často aj nám samotným), čo je to staršovstvo? Ako by ste ho opísali? Sú starší vodcovia, alebo vedúci? Možno také modernejšie slovo ‚lídri‘? Alebo je starší akýsi šéf, úsekový vedúci, majster smeny? Či skôr manažéri zboru, alebo páni predstavení, či nejakí papaláši? Alebo je to označenie pre tých, ktorí sa venujú službe seniorov? Začíname sériu štryroch kázní, ktoré by nám mali pomôcť nájsť odpovede na (nielen) tieto otázky.

Boh viedol izraelský národ z otroctva Egyptu do slobody Zasľúbenej zeme cez skúšky púšte – tam, na púšti, cvičil a skúšal ich vieru, aby sa mu naučili dôverovať a verne nasledovať. Lebo len tak budú môcť vstúpiť do krajiny, ktorá oplýva medom a mliekom. Len tak zakúsia skutočný shalom, ktorý im Boh chystá. Naša viera na púšti života porastie len vtedy, ak budeme žť v komunite, v ktorej budú prítomní schopní vodcovia.

Izraelský národ počas svojho putovania púšťou slepo počúval svoj smäd a doviedlo ho to takmer ku smrti. Riešením však nie je ani ignorovať smäd, ale cvičiť ho, aby nás viedol nie ku smrti, ale k životu.

Boh vedie izraelský národ na púšť, aby ho tam naučil mu dôverovať a spoliehať sa na neho. A to isté potrebujeme aj my, aby sme ustáli výzvy života, naša viera musí rásť. A viera veľmi dobre nerastie so šálkou kávy na pohodlnom gauči v upratanej obývačke. Viera, ktorá Bohu dôveruje a sa na neho spolieha, rastie na púšti. Viera je akoby rastlina, ktorá najlepšie rastie v tých najhorších podmienkach.

Nádej – buď vás udrží pri živote, alebo vás zabije. Určite ste aj vy už počuli také rady, ako „Nedúfaj a nebudeš sklamaný“, alebo „Očakávania ti prinesú len sklamanie“. A kto z nás už nezažil sklamania? No zároveň život bez nádeje si nevieme predstaviť. Tak ako teda? Nádej zabíja alebo zachraňuje? Ježiš, Nový kráľ, prichádza s Nádejou, ktorá dáva život.

Život kresťanskej viery je náročný, lebo z veľkej časti za zakladá na slove a sľuboch, na veciach, ktoré ešte úplne nie sú, ale veríme a očakávame, že budú. Advent toto celkom dobre zachytáva. A Boh veľmi dobre vie, že viera nie je ľahká. Preto našej viere „pomáha“ a dáva nám „znamenia“, ktoré majú posilniť našu vieru a dôveru v jeho slová a sľuby.